Idealizmus je jedným zo smerov vývoja filozofického myslenia. Tento tok spočiatku nebol rovnomerný. V priebehu formovania filozofických názorov sa formovali dve nezávislé vetvy - subjektívny a objektívny idealizmus. Prvý dal do popredia ľudské vnemy a vyhlásil ich za zdroj reality. A predstavitelia objektívneho idealizmu považovali božský princíp, ducha alebo svetové vedomie za základný princíp všetkého.
Zrod objektívneho idealizmu
Zástupcovia rôznych škôl objektívneho idealizmu poukazovali na rôzne dôvody vzniku a vývoja reality. Náboženskí filozofi postavili Boha alebo Boží princíp do stredu sveta. Ostatní myslitelia nazývaní svet budú primárnou príčinou všetkého. Nemecký filozof Hegel, ktorý dôsledne a úplne rozvinul svoju teóriu idealizmu, veril, že základným princípom skutočnosti je absolútny duch.
Začiatok objektívneho idealizmu položili grécki filozofi Pytagoras a Platón. Oni a ich priami nasledovníci nepopreli existenciu hmotného sveta, ale verili, že sa riadi zásadami a zákonmi ideálneho sveta. Materiálna, objektívna realita bola vyhlásená za odraz procesov, ktoré prebiehali v všeobjímajúcej ríši ideálu. Platón veril, že všetko možné vytvára ideálny začiatok. Predmety a telesné formy sú prechodné, vznikajú a zanikajú. Iba myšlienka zostáva nezmenená, večná a nemenná.
Objektívny idealizmus je prezentovaný aj v náboženských a filozofických názoroch starých Indiánov. Východní filozofi považovali hmotu iba za závoj, pod ktorým sa skrýva božský princíp. Tieto názory sa v živých a nápaditých podobách odrážajú v náboženských knihách Indiánov, najmä v Upanišadoch.
Ďalší rozvoj objektívneho idealizmu
Oveľa neskôr koncepty objektívneho idealizmu rozvinuli európski filozofi Leibniz, Schelling a Hegel. Najmä Schelling sa vo svojich dielach už opieral o údaje prírodných vied, pričom bral do úvahy procesy prebiehajúce vo svete v dynamike. Filozof, ktorý bol prívržencom objektívneho idealizmu, sa však usiloval zduchovniť všetku hmotu.
Veľký nemecký filozof Hegel najvýraznejšie prispel nielen k rozvoju idealizmu, ale aj k formovaniu dialektickej metódy. Hegel uznal, že absolútny duch, ktorého filozof postavil na miesto Boha, je primárny vo vzťahu k hmote. Mysliteľ priradil hmote druhoradú rolu a podriadil ju ideálnym formám bytia.
Pozícia objektívneho idealizmu sa najjasnejšie prejavila v dielach Hegela „Filozofia prírody“a „Veda logiky“. Mysliteľ obdarúva absolútneho ducha všetkými atribútmi božského princípu a dáva mu tiež vlastnosť nekonečného rozvoja. Pri opise zákonitostí vývoja ducha sa Hegel opieral o pojem rozpor, ktorý mal vo svojom poňatí formu hybnej sily pre rozvoj ideálneho princípu.
