Verbálna komunikácia sa stala jedným z najdôležitejších úspechov ľudstva. Prostredníctvom jazyka môžu ľudia komunikovať a odovzdávať skúsenosti generácií. Spolu s pracovnými schopnosťami sa z reči vyvinul systém znakov, jednotlivých slov a viet. Znalosť reči je neoddeliteľnou vlastnosťou človeka, ktorá ho odlišuje od prírodného prostredia.
Hypotézy o pôvode reči
Prostriedky verbálnej komunikácie sa formovali veľmi pomaly a sledovali všeobecný vývoj človeka v procese jeho vývoja. Je veľmi ťažké určiť okamih, kedy sa presne prejav objavil. Ale moderní vedci sa zhodujú, že nevznikol sám, ale vznikol v priebehu aktívnej interakcie ľudí navzájom a s vonkajším prostredím.
Existuje niekoľko hypotéz týkajúcich sa pôvodu reči. Pred niekoľkými desaťročiami sa verilo, že prvé slová sú výsledkom mutácie, ktorá sa náhle stala primitívnemu človeku. K tejto hypotéze nadväzujú takzvané fyzikálne koncepty, podľa ktorých je reč iba fyziologickým javom, bez akejkoľvek súvislosti s potrebami človeka v komunikácii a poznaní sveta.
Jedna z hypotéz je založená na skutočnosti, že reč vznikla napodobňovaním zvukov prírody.
Takéto názory nemôžu nijako vysvetliť, ako vznikli zvukové signály a ich kombinácie, ako sa formovali základy pojmov a slová získavali sémantickú záťaž. Koncept evolučného pôvodu reči sa stal oveľa rozšírenejším. Vychádza z predpokladu, že človek vyčnieval zo sveta zvierat tým, že sa naučil prispôsobovať podmienkam prostredia, a to aj prostredníctvom rozvoja komunikačných prostriedkov.
Vývoj reči
Vedci študovali správanie veľkých ľudoopov a venovali pozornosť tomu, ako sú komunikačné systémy postavené na veľkých ľudoopoch. Bolo zrejmé, že reč pochádzala zo základných zvukových signálov. Primáti aktívne používajú rôzne zvuky, ktoré v závislosti od situácie môžu odrážať potrebu hry, jedla, hľadania partnera alebo byť prejavom agresívneho správania.
Je známa takzvaná gestová hypotéza o pôvode rečových signálov. Jej podstatou je, že na začiatku sa objavovala posunková reč, nie zvuková reč. Prvé zmysluplné signály, ktoré človek prenáša nie zvukmi, ale gestami, ktoré majú určitý význam. Väčšina z týchto signálov je inštinktívnych a geneticky zakotvených v osobe.
Tento predpoklad má zmysel, vzhľadom na to, že značnú časť informácií v medziľudskej komunikácii prijíma moderný človek v podobe neverbálnych signálov, mimiky a gest. S najväčšou pravdepodobnosťou sa gestá a zvuky najskôr použili spoločne a potom bolo možné prenášať informácie iba kombináciami zvukov, takže potreba gestickej reči postupne zanikla.
V procese rozvoja ľudskej spoločnosti sa pracovná a duševná činnosť človeka komplikovala, objavili sa nové objekty a vzťahy, ktoré mali byť zafixované v pojmoch. Objektívne podmienky formovania spoločnosti sa tak stali dôvodom komplikácie reči, vzniku univerzálnych náhrad za jednotlivé objekty a javy.
Až o tisícročia neskôr sa objavili abstraktné pojmy, ktorých významy sa abstrahovali od konkrétnych hmotných objektov.
Najvyššou formou prejavu bol prejav písomný, ktorý umožnil dlhodobo uchovať obsah udalostí prebiehajúcich s človekom i v spoločnosti. S príchodom písania bol človek schopný zachytiť správy na ich prenos iným ľuďom, v prípade potreby sa vrátiť k záznamom bez toho, aby sa spoliehal na pamäť. Moderný človek, ktorý má ústny i písomný prejav, je schopný efektívne komunikovať a hlboko poznať svet.
