Všeobecne sa uznáva, že adaptácia je hlavným prvkom a mechanizmom socializácie, pod vplyvom ktorých človek nadobúda rysy sociality a cíti sa ako riadny člen spoločnosti. Dieťa od narodenia je tvorom prosociálnym, jeho spoločenské vlastnosti ešte nie sú vyvinuté. Dospelý je spoločenská bytosť, vyrastal v spoločnosti svojho druhu a stal sa jedným z nich.
Ľudská socialita sa počas života nemení. Menia sa iba formy jeho interakcie s verejnosťou a spoločnosťou, ako aj miera dodržiavania jej očakávaní a požiadaviek. Socializácia dieťaťa teda nespočíva vo zvyšovaní miery jeho sociality, ale v tom, že sa menia formy jeho interakcie s okolitou spoločnosťou a mechanizmy tejto interakcie. Aj vnútromaternicový vývoj dieťaťa sa vyskytuje nielen pri biologických interakciách, ale aj pri sociálnych formách interakcie s jeho matkou.
Narodené dieťa potrebuje neustálu starostlivosť o dospelých. Toto je opatrovníctvo, kŕmenie a starostlivosť o ne.
Dieťa sa teda narodí a už je spoločenskou bytosťou. Socialita je zároveň schopnosť jednotlivca komunikovať s inými ľuďmi, ovplyvňovať ich, meniť seba a svoje správanie v reakcii na ich konanie smerom, ktorý zodpovedá ich očakávaniam, to znamená preukázať kvalitu adaptácie v spoločnosti.
Sociálna a sociálna formácia a rozvoj jednotlivca sa nazýva socializácia. To znamená, že socializácia je proces úplnej integrácie určitej osoby do sociálneho systému prostredníctvom adaptácie alebo adaptácie na tento systém. Preto sú tu pojmy socializácia a adaptácia neoddeliteľne spojené.
Čo vedie k adaptácii ako forme, komponentu alebo mechanizmu procesu socializácie? Aký je dôvod adaptácie? Podľa biológie sa za účel adaptácie považuje užitočnosť rôznych adaptácií na reprodukciu a prežitie. Adaptívne zmeny zároveň sledujú zmeny v podmienkach životného prostredia a predstavujú pokroky v pokroku. Zvyšok zmien, ktoré sú náhodné alebo neprispievajú k reprodukcii a prežitiu, sa geneticky reprodukujú v budúcich generáciách.
Zmyslom adaptácie z hľadiska psychológie alebo jej užitočnosti pre predmet socializácie je zbavenie sa pocitov osamelosti, strachu alebo skrátenie doby sociálneho učenia, keď na základe skúseností verejnosti človek je oslobodený od potreby robiť skúšky a robiť chyby a zvoliť si optimálny program správania naraz.
Rôzni ľudia majú rôznu rýchlosť a úspešnosť adaptácie. V takýchto prípadoch hovoria o miere neprispôsobenia alebo sociálnej adaptácie jednotlivca.
Medzi sociálne faktory, ktoré určujú úspešnosť adaptácie, patria:
1. homogenita skupiny;
2. kompetencie a relevantnosť jeho členov;
3. veľkosť skupiny;
4. postavenie v spoločnosti;
5. jednotnosť a prísnosť požiadaviek;
6. charakter činností členov skupiny.
7. Subjektívne alebo osobnostné faktory:
8. úroveň ľudských schopností;
9. sebaúcta jednotlivca;
10.stupeň sebaidentifikácie so skupinou alebo inou komunitou a korelácia s ňou;
11. úroveň úzkosti;
12. vek, pohlavie a ďalšie typologické znaky.
